Barcelona Marathon 2019 :)

Spolu s pádom Trojskej lávky (December 2017) sa mi zrútila bežecká trasa, kde som začínal trénovať na svoj prvý maratón, kde som potil krv na rovinkách a kde sa mi podarilo naučiť „kriviť tvár“ tak, aby som zabehol maratón pod 3:30. Ale život je plný výziev a Praha plná krásnych miest, tak som si povedal, že budem behať z práce popri Vltave. Toto moje rozhodnutie v sebe nieslo i to, že sa mi tréninková bežecká trať předĺžila z 6.8 km na 10 km. Člověk si povie, že to nie je vela, ale za tri mesiace „zimnej objemovky“ som si dobehol z Karlína do Tróje po bursitídu kolena.
Rok 2018 sa niesol v duchu vynútenej pauzy ktorú striedali väčšie či menšie závodné vzdory – Bratislavský maratón, Pražský maratón a neodpustil som si ani víkendový beh Praha – Snežka. Každopádne v lete som už vyzul bežecké tenisky nadobro a v rámci aktívneho odpočinku som sa vrhol na beach volejbal. Na koleno to však nemalo žiaden pozitívny účinok a začal som rozmýšlať čo stým.

Po troj-mesačnom premýšlaní som sa prihlásil na Ledopádovú stovku. Koleno bolelo, kilometre však ubiehali tak som si povedal, že nastal čas začat si plniť nejaké tie bežecké sny. Nikto z nás nevie, ako dlho ešte budeme behať. Prípravu na Barcelónsky maratón som strávil v bazéne a na cyklotrenažéri.

Štart Barcelónskeho maratónu bol samozrejme euforický.

Štart Barcelónskeho maratónu bol samozrejme euforický. Postupujúca masa ľudí za spevu famóznej sopranistky Montserrat Caballé a nesmrteľného mistra Mercuryho sa pomaly sunula popri Magickej fontáne v Montjuic Parku, kde sa pred 30 rokmi prvý krát predstavila svetu hymna OH 1992 – Barcelona.

Nohy sa mi klepali, žalúdok zľahka vibroval a dych som mal plytký ako šestnáročná teenegerka pri prvej puse. Už si veľmi nepamätám jak som prebehol štartom ale hneď ako som prišiel k sebe, zatiahol som ručnú brzdu a nikam sa nehnal. Bez tréningu a raňajok by to bola špatná taktika. Celkovo ráno bolo trochu hektické. Na ubikaci som si zabudol kopec vecí, ale heslo „čo nemám to nepotrebujem“ sa mi už mnohokrát osvečilo a naviac na trati ma čakala usmievavá zelenooká podpora. Niekde medzi Nou Campom a Sagrada Familiou som si povedal, že úvod maratónu mám za sebou a mohol by som začat trochu makať. Do cieľa bolo ešte daľeko a slnko už začalo pomaly naberať na sile. Prvých 20 km boli občerstvovacie stanice zásobené iba vodou a jonťákmi ale zato boli čo 3 km. Prekvapilo ma, ale Magnézium, alebo aspoň soľ nemali v repertoári ani ostatné stanice. K prvému magnéziu som sa dostal až na nejakom 28 kilometri vďaka svojej spomínanej podpore. To som mal už za sebou skvelý pocit „rýchleho behu“, v nohách akúsi keramickú hmotu a v bruchu milión mililitrov Gatoradu a jeden gel. Sily pomaly ubývali, slnko naopak na sile naberalo a ja som bol presvedčený, že je čas si to začať užívať.

Ten kto už bežal maratón určite vie, že v niektorých fázach hlavne v okolí povestnej maratónskej steny, kde je celé telo úplne grogy, nohy vysielajú do hlavy signál aby sa už na to konečne vykašlala…a hlava, hlava sa naopak snaží nepočúvať tieto signály a hľadá myšlienky ktoré by dokázali zaujať celé telo a presvedčiť ho že tých pár kilákov do ciela sa dá užiť.

Bežali sme Barcellonetou a ja som si začal predstavovať akoby asi vyzerala slečna menom Barcelloneta. Na prvý pohľad sa to može zdať ako prízemné, ale mne táto jednoduchá myšlienka vydržala naštastie skoro až do cieľa.
Nebolo to tak ľahké akoby sa mohlo zdať. Miestami keď hlava už už prehrávala súboj s telom o dôležitosťi varovných signálov, snažil som sa dívať na slečny – dámy popri koridoru a hľadať niekoho o kom by som bol presvedčný – Áno toto je Barcelloneta!
Túto hru som vydržal hrať celkom dlho, Barcelloneta sa mi zjavovala a mizla vo viac či menej konkrétnych obrysoch. Nakoniec sa mi zjavila krásna po pláži bežiaca silueta. Mala na sebe biele, zľahka priesvitné šaty, bosé nohy, husté dlhé vlasy, ktorých farba pod vplyvom slnka získávala odtieň panenského pobrežia a oči, v jej hlbokých modrých očiach by sa utopil každý.

S Barcellonetou sme sa definitívne rozlúčili pár chvíl před cieľom. Ľahkým pohľadom s jemne zdvihnútým obočím sa šibalsky usmiala a zmizla ako moje „loňské“ ambície.

Prebehol som cieľom, poťažkal medailu, zavesil na krk, zdvihol oči k nebu a v duchu si zakričal Barceloooona!

Mal som dokonalý sen – sen, ktorý ma obklopil. (Mercury, 1987)

 

 

To som mal už za sebou skvelý pocit „rýchleho behu“, v nohách akúsi keramickú hmotu a v bruchu milión mililitrov Gatoradu a jeden gel. Sily pomaly ubývali, slnko naopak na sile naberalo a ja som bol presvedčený, že je čas si to začať užívať.